Cesta k Angel Falls. Môj najdobrodružnejší výlet

Moja tretia cesta do Južnej Ameriky v roku 2001 viedla do Venezuely. Venezuela je krajinou, ktorú je prakticky nemožné navštíviť v súčasnej dobe. Keď sa spätne pozriem na všetky moje cesty do Južnej Ameriky, už v čase mojej návštevy bola Venezuela najnebezpečnejšiu krajinou na celom kontinente. Caracas bol jediným mestom, kde som viac krát za noc počul výstrely na ulici. V Caracase som sa preto dlho nezdržal a väčšinu času som strávil v oblasti stolových hôr v juhovýchodnej časti krajiny a neskôr som sa presunul do Ánd na západe. Vrcholom celej cesty bola úplne neplánovaná návšteva vodopádu Angel Falls.

Angel Falls história a doprava

Angel Falls s 979 metrami je najvyšším vodopádom na zemi. V hornej časti je výška neprerušovaného voľného pádu až 807 metrov. Angel Falls sa nachádza v národnom parku Canaima v oblasti stolových hôr nazývanej Gran Sabana. Vodopád padá z hory Ayuán-tepui a voda z neho sa po prekonaní niekoľko desiatok kilometrov vlieva do rieky Orinoco. Pomenovaný bol podľa amerického letca, ktorý nad vodopádom preletel v roku 1933.

Zhliadnuť tento najvyšší vodopád nebolo nikdy jednoduché. Jediný spôsob dopravy do tejto oblasti predstavujú malé lietadlá, ktoré vás dopravia k lagúne Canaima odkiaľ je ešte nutné absolvovať štvorhodinovú plavbu loďou a posledných 90 minút je nutné prejsť peši cez dažďový prales. Aj keď je Venezuela chudobná krajina, už pred 19 rokmi bolo potrebné za tento trojdňový výlet zaplatiť 500 dolárov.

Gran Sabana

Z Caracasu som sa najprv autobusom dostal do malého ospalého koloniálneho mesta Ciudad Bolívar. Odtiaľ som už pokračoval do oblasti Gran Sabana so stolovými horami a nespočetným množstvom vodopádov. Niekde na internete som objavil málo navštevovanú dedinu (meno si už nepamätám), do ktorej sa ale nebolo možné dostať verejnou dopravou. Jediný možný spôsob dopravy predstavoval autostop. Kedže dedina bola naozaj veľmi malá, až po troch hodinách čakania sa na obzore objavilo prvé auto. Traja muži sediaci v nákladiaku boli ale ochotní ma zobrať do mojej destinácie. Kedže v kabíne už miesto nebolo, musel som nasadnúť na otvorenú korbu plnú tovaru. Aký tovar prevážajú som zistil až keď som odhrnul plachtu, po tom čo som začul štrnkanie fliaš po mojom usadení. Celý náklad auta predstavoval miestny venezuelský rum.

Po asi dvoch hodinách cesty auto zrazu zastavilo a jeden z mužov vstúpil s pištolou v ruke! Tento krát mi ale našťastie nikto hlavu zbraňou nerozbil ako o pár rokov neskôr v Buenos Aires. Nad nami len letel väčší vták, ktorého šofér zostrelil a po tom ako dopadol do džungle sme pokračoval ďalšie dve hodiny až do destinácie.

Ako sa dostať do civilizácie

Malá dedina zasadená na úpätí stolových hôr bola naozaj očarujúca. Po dvoch dňoch som ale navštívil čo sa dalo a bol čas vrátiť sa späť do civilizácie. Problémom bolo, že najbližšie tri dni sa nikto z dediny nechystal na miesto odkiaľ by som mohol nasadnúť na autobus. Hneď prvý deň po príchode ma zarazila široká pološtrková cesta z červeného kameňa. Jej šírka a umiestnenie mi vôbec nedávalo zmysel. V ten istý deň ako som sa informoval o možnosti návratu sa zrazu nad mojou hlavou objavilo malé jednovrtuľové lietadlo. Až v tom momente som si uvedomil, že to vlastne nie je cesta, ale pristávaciu dráha. Hneď som sa rozbehol a na miesto pristátia som dorazil, keď pilot začal vyberať dovezený tovar, ktorým bola chladnička.

Našťastie z dediny už neviezol naspäť žiadne iné veci a tak sa mi ho podarilo prehovoriť aby ma zobral so sebou. Kam by ma zobral mi bolo jedno. Za dvadsať dolárov mi ponúkol asi najkrajší let môjho života. Len kvôli mne sa odklonil od svojej pôvodnej trasy a ukázal mi z výšky Angel Falls. Po prelete ponad vodopád ešte špeciálne len pre mňa pristál pri krásnej lagúne Canaima.

Prelet nad Angel Falls

Pred nastúpením do lietadla si pilot ešte overil moju presnú váhu a hmotnosť batohu. Vzletová dráha sa končila útesom a preto bolo nutné sa ubezpečiť, že lietadlo nebude preťažené. Po zapnutí motora sa lietadlo dalo do pohybu a tesne pred koncom vzletovej dráhy sme sa ocitli vo vzduchu. Po zhruba 20 minútach letu sme pristáli v ďalšej nedostupnej dedine už priamo pod horou Ayán-tepui. Tu pilot vyložil další náklad a do lietadla pribudla ešte jedna miestna cestujúca. Kedže sme boli priamo na úpätí hory, lietadlo postupne v menších kruhoch prekonalo prevýšenie 1000 metrov a mi sme sa zrazu objavili pri Angel Falls. Výhľad na vodopád som mal ako sa naskytne len málo turistom. Kedže bolo ale práve obdobie sucha, sila vodopádu bola tiež menšia ako v období dažďov. Po zhruba dalších 20 minútach letu ponad Ayuán-tepui sme pristáli v Canaime.

Lagúna Canaima

Po príchode k lagúne Canaima mi pilot povedal, že každý deň tu pristávajú malé zásobovacie lietadlá a nebudem mať problém sa dostať naspäť do Ciudad Bolivar. Canaima je lagúna s hrdzavo-hnedou vodou pod ďalším z mnohých vodopádov Gran Sabany. V období sucha nebolo možné z dôvodu nízkej hladiny rieky zorganizovať pozemný výlet k Angel Falls. Po ubytovaní sa v jednej z chatŕč, kde sa spalo v hojdacích sieťach som preto strávil zvyšok dňa kúpaním sa v lagúne. Na druhý deň ráno som stopol ďalšie jednovrtuľové lietadlo a do Ciudad Bolivar som sa dostal za dalších 25 dolárov.

Cesta k Angel Falls zhrnutie

Neplánovaný výlet k Angel Falls bol vrcholným zážitkom celej cesty do Venezuely. Na rozdiel od 500 dolárových organizových výletov som za dopravu minul iba 45 dolárov. Ak by som sa niekedy vrátil do Venezuely, rád by som si pozrel Angel Falls aj zo zeme a hlavne by som chcel tiež vystúpiť na stolovú horu Roraima.
V roku 2001 ešte neboli digitálne fotoaparáty a preto je kvalita naskenovaných fotografií nízka. Momentálne nemám prístup k fotografii Angel Falls, ale neskôr bude aj táto fotografia pridaná do blogu.